Mnohí z nás považujú červenanie za trápne, ale Charles Darwin to označil za „najzvláštnejšie a najľudskejšie zo všetkých výrazov“. Má to dobrý dôvod: Sme doslova jediným druhom, o ktorom je známe, že to dokáže, okrem vtákov (hoci výskumníci si stále podpichujú, či sa naši operení priatelia červenajú z rovnakých dôvodov ako my). Či už je výsledkom spáchania spoločenského faux pas alebo len kompliment, k nedobrovoľnej reakcii u ľudí dochádza, keď sa nám rozšíria cievy na tvári a do tvárí nám prúdi viac krvi. Súčasťou našej reakcie bojuj alebo uteč je aj adrenalín a zvýšený srdcový tep. Reakcia môže byť väčšinou jedinečná pre ľudí, čiastočne preto, že naša pokožka tváre je relatívne dobre exponovaná a pretože rozpaky vyžadujú vedieť (alebo si predstavovať), čo si o vás ostatní myslia – vlastne celkom zložité kognitívne veci.
Cez to všetko ešte presne nevieme, prečo sa červenáme. Niektorí sa domnievajú, že nám pomáha udržať si česť (koniec koncov to nemožno predstierať), zatiaľ čo jedna štúdia naznačuje, že červenanie po sociálnom prehrešku „slúži na signalizáciu hercovej skutočnej ľútosti alebo ľútosti nad previnením“ – inými slovami, funguje ako fyzický dôkaz, že vieme, že sme. To zasa zvyšuje pravdepodobnosť, že ostatní nielen odpustia naše pohŕdanie, ale tiež sa na nás budú pozerať v priaznivejšom svetle. To platí dvojnásobne, keď je to dôsledkom udelenia komplimentu – komu by takáto reakcia nebola roztomilá? Možno to nakoniec nie je také trápne.
