Pondelok, 17. Decembra 2018

Prečo povoliť eutanáziu.. Otázky a odpovede
20.09.2016
1345x
Nedávno som sa zúčastnil diskusie na tému "eutanázia" a musím povedať, že ma to len utvrdilo v presvedčení, aby bola eutanázia na Slovensku legalizovaná a za jednoznačne stanovených podmienok by ju malo byť na povolené vykonávať. Tej diskusie sa zúčastnili veriaci, ateisti, ľudia "teoretici", ale aj ľudia, ktorí majú skúsenosť s chorobami a stavmi, pre ktoré by mala byť eutanázia povolená. Prečítajte si teda nasledujúce otázky a odpovede a možno sami zmeníte na túto kontroverznú tému názor.

 

 

Prečo by malo niečo také ako eutanázia vôbec existovať? Veď každý pacient predsa môže odmietnuť liečbu a zomrie prirodzene.

To je pravda. Ale finálne štádia niektorých chorôb, ktoré už nejde odvrátiť, sú pre chorého a aj jeho blízkych doslova utrpením, z ktorého nevedie iná cesta, len smrť postihnutého. Bolo by správne dať ľuďom možnosť vyhnúť sa neodvrátiteľnému trápeniu, ktoré je sprevádzané obrovskými, neutíšiteľnými bolesťami.

Ale veď dnešná medicína dokáže bolesti účinne tlmiť...

Čiastočne áno, ale skutočne veľké bolesti nie. A pri tom všetkom je otázkou kvalita tohoto života. Čím je pre človeka prínosom len bolestivé čakanie na smrť, ktorého by sa sám rád zbavil? V diskusii zazneli hlasy ľudí, ktorí hovorili, ako ich matky prosili o to, aby ich zabili, lebo tá bolesť sa už nedala vydržať. Znie to kruto, ale tá situácia krutá je. Prečo nedopriať takto trpiacim ľuďom dôstojný odchod, ak si to sami želajú?

Prečo sa potom takýto ľudia nezabijú sami? Načo eutanázia?

Pre mnohých ľudí nie je jedno, či zomrú niekde sami na posteli predávkovaní liekmi, alebo si prestrelia hlavi na toalete. Chceli by odísť, ale odísť slušne, dôstojne, v kruhu svojich najbližších. Myslím, že každá civilizovaná spoločnosť by to mala ľuďom umožniť.
(Len podotýkam, že byť prítomný pri samovražde niekoho a nič neurobiť, napríklad, ak sa rodič predávkuje liekmi a jeho dieťa tam s ním je až do konca, môže mať pre tohoto potomka negatívne trestnoprávne dôsledky.)

Čo ak si zmyslí zomrieť človek, ktorý na tom nie je až tak zle, aby mal na eutanáziu právo? Čo ak má bolesti len týždeň, nemôže to vydržať, rozhodne sa to vzdať a požiada o eutanáziu?

Tu sú doležité dva momenty. Tým prvým je samotné rozhodnutie človeka zomrieť. Je dôležité si uvedomiť, že pud sebazáchovy je ten najsilnejší pud človeka. Aby človek k tomuto rozhodnutiu dospel, musí byť jeho bolesť obrovská a nemôže z nej vidieť východisko. Dospieť k tomuto rozhodnutiu je vnútorný proces človeka a trvá nejaký čas. A aby sa k tomuto kroku odhodlal, musí prejsť veľkou bolesťou, rozhodovaním a zvažovaním.

Druhým momentom je, že byrokratický proces schválenia eutanázie tiež trvá nejaký čas a záleži na samotnom procese. Rozhodne tu nestačí rozhodnutie pacienta. O eutanáziu bude nutné požiadať súd, bude k nemu potrebné schválenie lekárskou komisiou a finálne schválenie súdom. A pri tomto všetkom bude mať pacient až do posledného momentu právo túto žiadosť zrušiť. Každopádne, prípad, ktorý popisuje otázka, sa k vykonaniu eutanázie nedostane, pretože nebude schválený ani lekárskou komisiou a tým pádom ani súdom.

Skutočne je možné určiť nemennosť nejakého zdravotného stavu? Vždy je predsa nádej..

Toto je práve ten z momentov, ktorí veľa odporcov eutanázie drží v domnienke, že majú pravdu. Že stav pacienta sa môže zlepšiť, že vždy je nejaká nádej. Ak tam je len štipka nádeje a možnosť zlepšenia, sú to v prvom rade pacienti, ktorí sa tejto nádeje držia. A ak by aj náhodou nie, rozhodne to nie sú prípady pre eutanáziu a tá nebude vykonaná, hoci by o ňu pacient žiadal. Naopak, skutočne existujú stavy, a boli popisované účastníkmi diskusie, kedy už žiadna nádej neexistuje a pacient len čaká na smrť v obrovských bolestiach. Popisovaný bol napríklad prípad rakoviny kostí, kedy sa pacientke preboril hrudník a ona doslova čakala na smrť v jedinej možnej polohe na posteli. Bolo to veľké utrpenie pre ňu, ale aj pre jej blízkych. Všeobecne sa dá na základe výpovedí ľudí povedať, že každý, kto prišiel do reálneho styku s takto postihnutým pacientom a má s tým skúsenosť, sa vyjadril za možnosť eutanázie. Naopak, ľudia, ktorí si také stavy nevedia predstaviť, alebo sú nábožensky založení, sú proti. Ak ale budeme abstrahovať od náboženstva, odporcov eutanázie z radov ateistov k svojmu presvedčeniu vedie hlavne neznalosť takýchto krajných stavov.

A čo zneužitie eutanázie? Nezačnú napríklad deti "zabíjať" svojich rodičov napríklad pre dedičstvo a podobne?

Zneužitie eutanázie je jedna z velkých tém jej odporcov a mám pocit, že ju tak trošku zneužívajú veriaci ľudia, lebo ide proti ich presvedčeniu. Ak sa ale pozriete ešte raz pozorne na celý proces, ako môže k eutanázii dôjsť, je takáto možnosť takmer vylúčená. Najskôr o ňu totiž bude musieť súdne požiadať samotný pacient. Jeho žiadosť a zdravotný stav bude musieť byť schválený lekárskou komisiou a vo finále schválený súdom. Aby sa podarilo celý tento proces zmanipulovať je prakticky nemožné. Pri tom všetkom bude mať pacient až do posledného momentu právo tento proces prerušiť. Pravdepodobnosť zneužitia je takmer nulová. A musím dodať, že sa naopak ozývali hlasy ľudí, ktorí majú naopak skusenosť s tým, že sa deti snažili udržať svojich rodičov pri živote stoj čo stoj, ale nie z lásky. Ale z čakania na ich dôchodok.

Ale to by sme potom mohli povoliť aj potraty do neobmedzeného veku plodu a tiež obnoviť trest smrti. Veď je to všetko na rovnakej úrovni - neúcta k ľudskému životu.

Nie tak úplne. Kým pri treste smrti obmedzujeme život cudzieho človeka proti jeho vôli (a podobne je to aj s potratom), pri eutanázii je odchod dobrovoľný a priamo ovplyvňuje len postihnutého pacienta. Samozrejme, blízki tohoto pacienta sú nepochybne zasiahnutý takýmto činom tiež, ale to je už na vysporiadaní stavu pacient verzus blízki. Ak bolesť nie je až taká zlá a pacient má motiváciu ešte vydržať kvôli rodine apod., určite to zváži a v takýchto prípadoch je to on, kto nebude mať o eutanáziu záujem. A naopak, ak je situácia s pacientom už skutočne zlá, sú to blízki, ktorí sa vyrovnajú s touto stratou, ale za pocit, že trpiacemu sa už konečne uľavilo od bolesti.

A či je to neúcta k ľudskému životu? Skôr by som povedal, že je to súcit s ľudským utrpením a úcta k ľudskej dôstojnosti.

 

 

xblog©xblog.sk